Krása tých rozhovorov je v tom, že ju niečo zaujme a potom chce nad tým niečím vyniknúť. Krása je aj v tom, ako môžete sledovať myslenie malého dieťaťa a to, aké je to malé dieťa týmto myslením čisté a krásne, ako sa ním formuje.
Začnem tým rozhovorom, pri ktorom som si uvedomil, že z nej rastie mysliaca bytosť, ktorá sa vynájde v každej situácii.
Bol som ju zobrať v Bratislave. Ako každý druhý týždeň vo štvrtok sme sa vracali z hlavného mesta k nám na Poniky. Tento štvrtok bol však trochu iný, lebo sme odbočili vyzdvihnúť kamaráta do Bárdoňova. Šoféroval on a ja som sedel vzadu s malou Tamarkou. Vyzvala ma aby som je porozprával rozprávku o červenej čiapočke. Prerozprával som, cesta plynula a začalo sa stmievať. Jej prvá zvedavá otázka po dokončení rozprávky znela:
„Ocko a ty si videl vlka?“
„Nie, živého a slobodne pobehujúceho v prírode ešte nie?“
„A chcel by si?“
„Áno chcel Tamarka. A chcel by som ho aj odfotiť, to je môj sen.“
„Tak pôjdeme do lesa ocko a odfotíme ho, dobre?“
„Dobre, ale vlk behá po lese hlavne v noci keď je tma, nebudeš sa báť?“
„A on si niečím v tej tme svieti?“
„Nie Tamarka, vlk vidí aj po tme.“
„Aj ja vidím aj po tme, ocko!“
Táto reakcia ma zaujala a skúsil som položiť otázku ako je to možné a čo vidí po tme. Opýtal som sa teda priamo:
„A ty čo vidíš po tme Tamarka?“
na chvíľu sa odmlčala....a potom to prišlo...
„No ja vidím po tme hlavne svetlo, vieš ocko?“
Nevedel som reagovať. Jedine na čo som sa zmohol bola pusa čo som jej dal.