reklama

Keď je čo riešiť

V ten večer stretol Kristínu. Zoznámili sa náhodne na internete. Odkedy sa rozišiel s Andreou, nemal nikoho. Nebola to je ho  životná láska, ako si chvíľu nahováral, vlastne ako mu nahovárala ona. Zabudol na ňu veľmi rýchlo. Vyfajčil síce pre ňu viac  cigariet ako bežne, trochu sa potrápil, ale zistil, že dozrel. Po týždni už bol v starých koľajách. Kristínka bola niečím iná.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

V prvom rade ju neodhadol vekovo. Na fotke, jednej z tých sociálnych sietí, vyzerala tak na tridsať. V skutočnosti mala len dvadsaťdva. Bol v štádiu, kedy sa nechcel viazať, a preto hľadel na ňu triezvo. Nemyslel vtákom, ale hlavou. Rozmýšľal perspektívne. To mu dávalo zaujímavé riešenie. Kristína bola napriek svojmu nízkemu veku veľmi zrelá. Vedela, čo chce, a to ho začalo priťahovať. Okrem toho bola krásna. S takou mladou a peknou sopľou na rande hádam ešte nebol. Tvár bez zbytočného mejkapu. Jemná pleť bez akejkoľvek chybičky. Vlasy hnedé, vraj prefarbené, štica vypnutá dohora. Driek pevný, skoro by si ho rukami opásal. Prsia bohyne. To si všimol hneď na káve. Keď sa postavila a odskočila si, zistil, že aj to ostatné je skoro dokonalé. Snažil sa ju rozosmiať, ale veľmi sa mu nedarilo. Bolo to tým, že to bolo prvé stretnutie. Po káve skočili do kina. Akási romantická komédia. Zaviezol ju rovno pred panelák. Pusa na rozlúčku, len taká tá na líce. Nebolo to vlastne rande, bolo to nové kamarátstvo. Nie vždy sa mu stalo, že ho osloví krásna mladá žena, len tak sama od seba. Nebránil sa teda a bol rád. Cestou domov dupol na plyn. Cesta bola kľukatá, ale nové gumy držali pevne v zákrutách. V aute hrala tanečná hudba. Stromae – Alors on Dance. Bavila ho už celý týždeň, stále sa mu nezdala opočúvaná. Kristína sa mu ozvala smskou. Vraj, či dobre došiel. Potešilo ho to. Tato mladá „sopľa“ sa mu celkom zapáčila. Uvidíme, kam to povedie. Nechcel sa jej brániť, Kristíne.

Sadol si na gauč a začal rozmýšľať, čo podnikne. Od svojho klienta dostal inštrukcie. Fotku v obálke a pokyn, čo má urobiť. Tentokrát to nebol jasný pokyn. Dostal opis situácie a upozornenie, že má voľné ruky. Zaujímavé. Ktosi, kto mal dcéru a jeho exmanželka mu nebola „poslušná“ sa jeho dodávateľovi posťažoval. Ten poslal inštrukcie a peniaze a čakal riešenie. V tomto prípade malo byť riešenie definitívne, ale zároveň mierne. Išlo len o akési postrašenie za účelom normalizácie situácie. To bola pre neho rutina. Možno bude potrebné rozbiť niekomu nos alebo ho prinajhoršom postrašiť pištoľou. Fotku hodil na stôl a ešte raz si prečítal inštrukcie. O.K., urobí to hneď zajtra, nech to má v suchu a nech klient presunie peniaze. Zodvihol telefón.
„Ahoj, ako sa máš?“
„Dobre. A ty?“ 
„Ujde to, čo môžem pre Teba urobiť?“
„ Zisti mi prosím Ťa, kde majú stretnutie Svedkovia zajtra, tu v okolí myslím.“ 

O hodinu mu zazvonil mobil. Ozvalo sa len miesto a čas. Viac mu nebolo treba, operatívne a rýchlo vybavené. Zapol si počítač a tomu na druhej strane previedol peniaze tam, kam boli dohodnutí a toľko, koľko boli dohodnutí. Bol k svojim informátorom štedrý. Vždy sa mu to oplácalo, a preto sa ho ani na nič nepýtali. Aj tak o ňom nič nevedeli. Zavolal ešte niekomu. Pokyn bol stručný a jasný. „Zajtra ráno chcem istenie pred Brusnom, tak od deviatej do desiatej!“ Položil. Vstal a spod gauča vybral kufrík. V ňom bola krásne vyleštená pištoľ. Strieborná s bielou rukoväťou. Na zákazku robený Desert Eagle. Bola ťažká, ale spoľahlivá, a keď ju mal za opaskom cítil sa bezpečne. Bola to je ho srdcovka. Dlho používal klasiku čiernej farby. Neskôr sa mu zapáčila strieborná. Trochu ju poutieral, natiahol uzáver a skontroloval laserový zameriavač. Všetko fungovalo. Uvoľnil uzáver a odložil ju do kufríka. Kufrík nechal na stole. Už ho nemusel skrývať ako v čase, keď s ním bývali jeho manželka a ich malá dcérka. Vtedy vlastne musel skrývať veľa vecí so svojej minulosti. Zapálil si cigaretu. Dofajčil, dal si sprchu, oholil sa. Potom zaspal pred televízorom.

Ráno sa najedol. Obliekol sa nenápadne. Obyčajná mikina s kapucňou a rifle. Dopil kávu. Ešte raz skontroloval pištoľ a zasunul si ju za opasok. Sadol do auta a pomaličky vyrazil do cieľa. Dnes to bude fakt rýchlovka. Nečakal komplikácie. Cestou tam si premietal stručný scenár. Bude ho musieť doladiť podľa konkrétneho miesta. Ešte tam nebol. Ako obvykle si ho zmapuje a operatívne upraví stratégiu. Cestu prešiel za necelú polhodinu. Zaparkoval pred hotelom. Zapálil si cigaretu. Ako prvé zmapoval kamery. Jedna pred vchodom a jedna smerom na parkovisko. Dofajčil a vošiel do kaviarne. Bolo niečo pred desiatou. Hoteloví hostia práve doraňajkovali. Objednal si malé preso s mliekom. Sadol si do kúta, aby mal rozhľad. Nemohol fajčiť, opäť kaviareň pre nefajčiarov. Po chvíľke sa pri veľkom okrúhlom stole začali zbiehať ľudia. Najprv jeden, dvaja, potom sa vyrojila celá horda. Usadili sa. Nevšímali si ho, no on si ich premeral dosť podrobne. Tí ľudia začali akousi modlitbou. Všetci stíchli, zložili ruky. Vtedy sa k nim pridali aj tí dvaja, čo ich mal na fotke. No celkom dobre. Ako ľahko ich našiel. Domodlili sa. On dopil kávu. Videl ho vychádzať von. Cestou pri bare zaplatil a vyšiel pred vchod. Zapáli si a trochu sa mu začal zrýchľovať tep. Bol to jeho typický pocit, keď sa malo niečo zomlieť. Neviem, či ho to celé vzrušovalo, alebo ako to povedať, ale páčilo sa mu to. Oto, ten čo ho označil klient, telefonoval z mobilu. Po chvíli položil.

„Vy ste nejaký veľmi veriaci, modlíte sa vždy po raňajkách?“
„Áno!“, odpovedal Oto.
„Neviem, či to mám brať ako provokáciu alebo Vám ide o viac?“, tentoraz sa pýtal Oto.
„Nie, nie, nejde mi o provokáciu, ja tiež verím v Boha, ale veľmi sa nemodlím.“
„A myslíte si, že je Boh všemohúci?“
„Áno!“, dopovedal Oto bez rozmyslenia.
„Tak to potom Boh dokáže vytvoriť taký veľký kameň, aby ho sám nezodvihol?“
Oto neodpovedal.

Chytil ho pevne za ruku a pošepol mu do ucha. „Bol by som rád, keby ste si pre mňa našli ešte chvíľku, chcel by som Vám niečo vysvetliť!“ Stisk jeho ruky sa stupňoval a Oto pochopil, že nemá na výber. Prešli mimo dosah kamier a jemu to stačilo. Stáli pred akousi Fábiou z Tornale. 

„Viete, nie je to moja osobná vec, ja som len riešiteľ, ale bolo by dobré, keby toto modlenie, čo som tam videl, obišlo to malé dievčatko. Viete, tú Viktorku myslím. To, čo si robíte Vy a jej maminka, to mňa vôbec netrápi, ale to dievčatko nech si užíva detstvo. Dobre?“

„Vy sa mi vyhrážate?“

„Áno, ja sa Vám vyhrážam a zároveň Vám dávam dobré rady. Neberte to v zlom, ale nechcem, aby ste mali nejaké problémy.“

„Aké problémy myslíte a kto Vás vlastne poslal?!“

„Myslím, napríklad fyzické problémy, ktoré Vás čakajú, ak si nedáte poradiť! A neposlal ma nikto, rozhodol som sa, že prídem sám.“

„Viete čo? Ja sa nedám zastrašiť. My sme skupina Svedkov, ktorá to myslí vážne! Naša viera je silná a nedáme sa zastrašiť, sme neotrasiteľní.“

„Aj ja to myslím vážne!“, dopovedal vetu a rukou ho chytil za vlasy. „Aby ste si to dobre zapamätali tak....“, nedopovedal a hlavu mu celou silou udrel o kapotu Fábie. Ako neskôr zistil, ich alebo lepšie povedané jeho neotrasiteľnosť sa skončila otrasiteľnosťou kapoty Fábie. Majiteľ si ju určite bude musieť dať upraviť. Otovi krv zaliala nos a ústa.

„Rozumeli sme si, Oto?“

„Áno, rozumeli!“, odpovedal automaticky s rešpektom a vôbec si neuvedomil, že pozná jeho krstné meno.

„Chcel som povedať dovidenia, ale dúfam, že Vás už nebudem musieť vidieť“, potľapkal ho po ramene.

Otočil sa a zapáli si cigaretu. Na chvíľu si nechal odhrnutú mikinu. Oto videl, čo mal vidieť. Púštny orol sa nedal prehliadnuť.

Zahadzujúc nedofajčenú cigaretu si otvoril auto. Naštartoval. Vychádzajúc na hlavnú dával prednosť policajnej hliadke. Zakýval im. Poznal ich, Marek a Roman. Aj tí dostanú svoje za odvedenú robotu. Odkývali mu.

Malá Viktorka sa už nikdy nezúčastnila žiadnej seanse. Vždy bola v tom čase u svojho ocka. To sa on už ale nedozvedel. Urobil čo mal urobiť, a keby to nebolo dosť, bol by urobil ďalší krok. Ten už ale nebol treba. Osud už nebolo treba meniť.

A on sa tešil, že aj to jeho dievčatko je v poriadku. A tiež sa tešil na Kristínu. Hádam sa ešte uvidia.



Pavol Ondrejko

Pavol Ondrejko

Bloger 
  • Počet článkov:  58
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som otec, ktorý miluje svoju dcéru a tak to naveky ostane. A niekedy rád fotím - http://www.vodicak.sk/pilot/shako/ Zoznam autorových rubrík:  Moje pocityStaré príbehyFEJTÓNYŠetrenie v ŠSPár veršovSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu